More bolo tmavé, ale nebola to farba vody, čo ho trápila. Obloha bola čierna a sľubovala búrku, vietor silniac každou minútou, ktorú strávil na skalnatom pobreží. Nevadilo mu to. Studená spŕška vody do tváre bola vítanou úľavou od ohňa, ktorý koloval v jeho tele... oheň hádky, ktorá ho vyhnala z pohodlného interiéru jeho auta na toto drsné, no nekonečne pokojné miesto.

Bolo to prvýkrát, čo videl oceán po nespočetnom množstve mesiacov. Boli na ceste tak dlho, že mu to pripadalo ako večnosť, ale nikdy sa nezastavili len, aby nabrali dych. Teraz to potreboval, zúfalo sa o to snažil. Takže napriek protestom svojho brata, že sa potrebujú pohnúť, nájsť si motel a prespať tam cez noc len, aby mohli druhého dňa pokračovať za svojím poslaním a možno pomôcť niekomu inému, už nemohol zniesť udúšajúci priestor svojho vlastného auta.

Zasmial sa na tom a ten zvuk na hranici hysterického smiechu ho zarazil. Pretože ktovie, ak by sa raz začal smiať, možno by už nikdy neprestal. A kto by mohol povedať, či to boli slzy šťastia alebo slzy bolesti, čo mu tiekli po tvári. Zarazil ďalší smiech a potriasol hlavou, pravou rukou zhrabnúc za hrsť kamienkov.

Mobil v jeho bunde začal zvoniť. Pri tom zvuku sa strhol a hneď sa pokáral. Mal vedieť, že jeho brat zavolá. Asi by mal ten hovor vziať a povedať mu, že sa vráti za pár minút, no zrazu nedokázal nájsť dostatok energie, aby siahol do vrecka a urobil to. Nechal mobil zvoniť narátajúc do desať, kým prestal. Vedel, že mu brat čoskoro znova zavolá, ale nateraz bol zanechaný v tichu, ktoré rušil iba vietor a zvuky vĺn rozbíjajúcich sa o skaly pod ním.

Nebol to prípad, čo ho tak rozhodil, skôr veci ktoré sa dozvedel. Otriasol sa, no nie kvôli chladu. Znechutenie, ktoré cítil pri bozku s tou démonkou, to zneuctenie je ničím v porovnaní s bolesťou, ktorú cítil pri tých prekliatych slovách.

Peklo... čo to vlastne bolo? Kto prežíval horšie peklo... jeho otec, ktorý obetoval svoj život pre syna, alebo syn, ktorý poznal cenu?

Večnosť v pekle.

Keby jeho otec len zomrel, mohol sa s tým zmieriť. Nie, nebolo by to jednoduché, ale smrť bola niečím, čomu rozumel, s čím sa dokázal vyrovnať. Ale ako sa mohol zmieriť s trápením duše, čírej podstaty muža, ktorý preňho znamenal svet?

Čo bolo horšie bola skutočnosť, že to mohol zmeniť. Nebol to ten pravý dôvod, prečo prišiel na tú križovatku a vyvolal démona? Kedy sa cudzinci ako bol Evan stali prednejšími než jeho rodina?

Ale na túto otázku poznal odpoveď. Boli vždy prednejší než rodina. Hociktorí z Winchesterov by bol položil svoj život za nevinného v ohrození. Tak to malo byť, no aj tak tu boli nejaké pravidlá, ktoré si Dean vytvoril pre seba. Prvé a najdôležitejšie bolo "Nič nie je prednejšie než rodina". Bol tu preto, aby to zariadil. Aby sa uistil, že Sammy bude mať svoj vysnený život, aby jeho otec mohol odpočívať v pokoji vediac, že ten žlto-oký démon je preč. Aby sa uistil, že oni budú žiť, aj keby ho to malo stáť život.

Ale toto pravidlo bolo porušené a nebol to Dean, kto ho porušil, ale John Winchester. Bol prvý, kto ho porušil, a minulú noc na tej križovatke, Dean ho porušil druhýkrát.

Zvolil si záchranu Evana proti záchrane svojho otca. Ale prečo?

Zlosť, ktorá v ňom vrela sa dostala bližšie k povrchu a obloha nad oceánom sa rozžiarila, keď ju preťal blesk a ozval sa hrom.

Dean sa strhol, ale nepostavil sa, aby odkráčal preč. Kamienky v jeho ruke boli už teplé a on chcel do niečoho udrieť tak veľmi, až ľutoval, že je na pobreží, preč od čohokoľvek, čo by mohol rozbiť, preč od svojho auta. Malé skalky v jeho rukách zrazu pálili a on sa ich musel zbaviť, musel sa zbaviť zlosti a zúfalstva, než ho to stihlo udusiť. Vstal a s výkrikom hodil skalky do rozbúrenej vody, ktorá ich lačne pohltila.

Dážď začal padať, ťažké kvapky najprv len párkrát zasiahnuc Deana, potom sa triafajúc čoraz úspešnejšie. Nevadilo mu to, ani si toho nevšimol. Búrka bola hlasná, maskujúc tie úzkostné zvuky, ktoré z neho vychádzali. Nemohol ich zastaviť a tento krát sa o to ani nepokúsil.

Klesnúc späť na zem, Dean si pritiahol kolená k hrudi a skryl svoju tvár, nechajúc dážď, aby ďalej bil jeho telo.

"Mal si sa dohodnúť, Dean."

Ten sirupovo sladký hlas spomienky mu zdvihol žalúdok a bol vďačný za ten burger, ktorý ho Sam predtým donútil zjesť. Aspoň mal v žalúdku niečo, čo mohlo vyjsť von, nie len žlč. Keď prestal dáviť, zdvihol tvár smerom k nebu, loviac dážď do úst a potom ho vypľúvajúc. Klesol späť, preč od špiny a striasol sa od zimy.

Mal uzavrieť tú dohodu. Čo mohol stratiť? Stále by mal desať rokov života, čo bolo niečo, čo si ani nedokázal predstaviť, nie teraz. Desať rokov bolo pre lovca viac než dosť. S jeho otcom a so Sammym po boku, to bola v skutku večnosť. Tak čo ak by bolo cenou večné zatratenie v pekle? S radosťou by tú cenu zaplatil, ak by to znamenalo, že sa jeho rodina znova spojí.

Tak prečo to neurobil?

Pretože tvoj otec obetoval svoj život kvôli tebe. Obetoval svoju dušu, aby si ty mohol zostať a chrániť Sammyho.

A nebol spôsob, ako by sa otcovi mohol podívať do očí, keby niekedy tú dohodu uzavrel. Pretože aj keby to priviedlo otca späť, ten muž by nebol vďačný, nie ak by on poznal tú cenu. Nie, ak by to stálo život nevinného človeka, nie ak by to stálo Deanov život.

Takže aj keby bol nažive, neboli by už rodina. Nie skutočne. To peklo by len pokračovalo tu v živote.

Mobil začal zvoniť zase, a Dean zažmurkal vytiahnuc tú vec z vrecka, prstami otrúc čerstvé kvapky dažďa, ktoré dopadli na displej. Nepotreboval sa pozrieť na číslo volajúceho, aby vedel, že je to Sam, no aj tak to spravil a bol prekvapený, keď uvidel ďalšie 2 neprijaté hovory. Sakra.

Otvoril telefón.

"Za päť minút som späť," bolo všetko, čo povedal a ukončil hovor bez toho, aby si vypočul odpoveď.

Niekoľkokrát sa zhlboka nadýchol, rukami si prehrabnúc mokré vlasy a až vtedy si uvedomil, že je premočený až na kosť a trasie sa zimou. Potriasol hlavou a pomaly sa postavil strasujúc sa, keď sa doňho oprel vietor, pomstychtivo útočiac na jeho mokrú kožu.

"Dočerta," Dean zahrešil bez zlosti. Obloha sa už začala vyjasňovať, čierna sa meniac na jasne modrú. Dážď ustával. Vzdychol a naposledy sa obhliadnuc zamieril k svojmu autu. Len si želal, aby sa búrka v jeho vnútri mohla utíšiť rovnako rýchlo. Ale niektoré želania sa nikdy nesplnia a Dean vedel, že aj keby mohli, niektoré by sa splniť nemali.

Cítiac sa len o čosi lepšie, kráčal späť k svojmu autu a k čakajúcemu bratovi, ani sa nesnažiac nájsť výhovorku, prečo ostal vonku v zúriacej búrke. Mal pocit, že tá skutočná búrka ešte len príde.