V kalendári sa písal 3. júl a ja som sa konečne dostala k tomu, aby som môjmu rozlietanému ocovi povedala, že víkend strávim mimo štyroch stien svojej izby a hlavne mesta Banská Bystrica. Povedala som mu: "Idem na jeden zraz v Blave." a on na to: "Ideš sa tam s niekým zraziť?" No veru idem. Tak som to mala vybavené. V pohode ma pustil, veď už nie som krpec a viem sa o seba postarať (to dokázali 4 roky strávené na internáte strednej školy). A nezabudol mi povedať, že keby niečo (keby pršali kombajny alebo niečo také) mám volať. Ako inak. Toto už dobré poznám, ale rodičia to budú opakovať neustále.

Nastal piatok, čas príprav a balenia. Zbehla som si do obchodu kúpiť niečo pod zub a na smäd, ktorý by ma nečakane prepadol. A samozrejme vybrať prašule na ďalšie výdavky už priamo v Blave, drobné na lístky do busu som si týždeň šetrila, pekne pred bratom zatajovala. A začala som baliť. No a pri tom som zistila, že aj tak sa v podstate dobalím až v sobotu ráno, lebo polovicu vecí budem ešte večer potrebovať. Áno, baliť sa je najlepšie tak polhoďku pred cestou. A aby som mala večer čo robiť, dala som ocovi čosi vytlačiť a večer som sa s tým hrala, aby výsledná podoba produktu bola presne podľa mojich predstáv. S tým som skončila dosť neskoro, a tak som skočila do sprchy a do postele. No lenže spánok nie a nie prísť. Hádzala som sa z jednej strany na druhú a naspäť, ale nič nepomáhalo. Spánok nikde. A aj keď už som padla do nejakej tej hladiny alfa, tak som v nej dlho nevydržala a prebrala sa. Plytkým spánkom som sa dostala až k ránu a mrnčaniu môjho mobilového budíka. A už som nabehla do bdelého stavu. Zmyť hlavu, naraňajkovať sa, KÁVA!!!, obliecť, dobaliť a vyraziť. Ešte som si k taške hodila aj môj gigantický dáždnik, aby som zaručila pekné počasie na celý víkend a bolo dokonale dobalené. Oco ma odviezol na stanicu, kúpila som si hneď lístok a nalodila som sa na priamy spoj do Bratislavy. O 8:50 sa vláčik pohol a predo mnou bolo zhruba 3,5 hodiny cesty. Založila som si sluchátka môjho Igora (mp3 player) do uší a pustila niečo lahodné do hlavy. Do kupé, ktoré som okupovala, si prisadol aj nejaký otecko so synáčikom, mohol mať tak 6 rokov, a to sa vtedy začala zábava. Malý neposedel ani krátky moment a furt bol na nohách. Behal sem a tam - von na chodbu a späť do kupé a zas von, otváral okno, skúšal ktoré kreslo je pohodlnejšie a stále čosi mlel, že prehlušil aj Igora. No jeho submisívny otecko sa ho aj pokúšal slovne spacifikovať, ale veľmi rázny nebol. To ja byť na jeho mieste, malý sa z jednej sedačky ani nehne! Aké to bolo blažené ticho, keď obaja vystúpili. V duchu som si povedala: "KONEČNE!" a spokojne sa usmiala. na hlavnú stanicu to nebolo dlhšie ako nejakú hodinku a tak som už netrpezlivo čakala, kedy teda zastaneme. Len čo som vystúpila, zamierila som si to na toalety, lebo, ako som vstala, zalial ma nutkavý pocit, ktorý nie je dobré ignorovať. Za tú chvíľku ma stihli baby vonku vyhlásiť za nezvestnú, ale poslušne ešte počkali, kým ma tam niekde neobjavia, alebo sa im neprihlásim sama. Najprv som si myslela, že ma budú vyčkávať niekde vo vnútri, a keď som ich tam nevidela, vyšla som von. Doma som si ešte prešla nejaké fotky, čo naši Family Members mali na fóre, aby som sa tam neobzerala ako nejaká stratená dušička. A na to najväčšie šťastie mi do oka udrelo jedno známe biele tričko navlečené na Samabel. Tak som vystrelila k skupinke báb a zamávala. "Nikita, že?" akosi sa mi zasekla slovná zásoba, a tak som Sarinke, čo na mňa vybafla, len prikývla. Konečne sme boli všetky. Ja posledná. No jo, no! Na hviezdy si treba počkať :). Všetky, Sarinka, Samabel, Faith a Dzajnisko, ktorá sa ešte rozlúčila s mamou, a ja, sme vyrazili k zástavke na bus. Pozbierali sme si drobné, že nakŕmime automat a kúpime si lístky, keď nám tam jeden ujo povedal, že stánok tam opodiaľ je otvorený. Tak sme sa zasmiali, aké sme všímavé a Sarinka nám teda kúpila lístky tam. Za chvíľu sme už sedeli v buse a mierili k miestu konečného zgrupnutia všetkých. Na ulici sme sa ešte rozhodovali, ktorým prechodom to máme prejsť na druhú stranu a trošičku, ale naozaj len trošičku, sme sa tam otáčali. Ale nakoniec sme prechod našli a docupkali sme k palácu na lavičky do tieňa k tým, čo pricestovali skôr. Už tam sedeli v tričkách SNlois, Janka410 aj s jej známymi, Anwiel vo svojom ručne vyrobenom tričku a, samozrejme, aj SkreechTina. Tak sme sa zvítali a začala sa rozdávačka. Z rúčky do rúčky sa podávali tričká a odznaky a peniažky. Trička sme si zbožne obzerali a odznaky pripínali. Janka sa nám hneď aj zverila a posťažovala si, aká zrada bola na nej spáchaná, lebo na tričku má chybu: malé, no zato giganticky bijúce do očí, biele miesto v obrázku a práve na jej milovanom Sammym. A Anwiel nás zas rozveselila historkou, ktorú povedala mame, aby jej už dala pokoj a nechala ju ísť na Slovensko za nami. Teda dôvod, prečo jej nestačí si s ľuďmi na nete len písať a chce sa s nimi stretnúť, bol, že na tento meet príde aj niektorý z členov štábu. Pobavilo nás to a začali sme aj rozmýšľať nad dôkazom=fotkou s členom štábu, aby to bolo naozaj. A z nášho davu sa ozvalo, že príde aj Ivan2321 a on by teoreticky mohol prestierať kohosi zo štábu. No a keď sa zjavil, bolo rozhodnuté! Ivan-scenárista nebude zo štábu len teoreticky, ale aj prakticky a hlavne realisticky. Prišiel v jeanoch, bielom triku a slnečných a nik by nezapochyboval, že do štábu aj patrí:) s ním prišli aj LenkaX22 a LittleDevil. Aj im Anwiel porozprávala, čo na matku vymyslela a zase sme sa smiali. No a Ivan pristúpil na rolu scenáristu a prischlo mu to tak, že sa toho už nezbaví. Tak sa zas rozdávalo ako na Vianoce. O malú chvíľu sa k nám pridali najprv Madlen, potom prišla aj Soniq s rodičmi a malým bratom a nakoniec došla aj Dion-Fortune, ktorú po veľmi dlhej chvíli išli Tina so Sarinkou vyzerať, aby sa nám náhodou niekde nestratila. No a mne medzi tým všetkým volal oco, či som dobre došla, či som všetkých našla a tak podobne. Nezabudol sa s tým, že budem veľmi blízko Pezinku, zmieniť aj svojmu bratovi Peťovi, môjmu strýkovi a presviedčal ma, aby som sa za nimi stavila, keď sa meet skončí. A ja som sa presvedčiť nechala, tak som teda trošilinku zmenila plán na odchod a bolo vybavené. Okoloidúcich sme pútali našou menšou hlučnosťou, ale hlavne dobrou náladou a jedna staršia pani nám povedala, aby sme sa radšej neprezliekali (či skôr nevyzliekali) v blízkosti paláca, lebo na jeho rohu boli kamery. To nám povedala, lebo asi začula, ako sme všetci nedočkaví si ich obliecť. Ivan to vyriešil po svojom: prešiel opodiaľ za auto a tam si tričká vymenil.

Keď bolo teda všetko rozdané a peniaze v správnych rukách a boli sme úplne všetci a všetci už spravili nejaké to množstvo fotiek, vydali sme sa na cestu k nábrežiu. Stihli sme si kúpiť aj lístky na bus na nedeľu, kedy sú stánky zavreté, tak aby sme ich mali pre každý prípad. A pokračovali sme v ceste na nábrežie. Aj tam sme ešte stihli porobiť pár obrázkov, kým nás pustili na loď. Tak sme sa konečne nalodili, obsadili sme 3-4 nazvime to "kupé" a lodička vyplávala. My sme horeli nedočkavosťou už od 14-tej hodiny, ako tie tričká budú na nás vyzerať a tak sme sa po dvoch ľuďoch nasúkali na toaletu a prezliekali sa. Ostatným cestujúcim sme nedali ani len najmenšiu šancu dostať sa na záchod, kým sme neboli prezlečení všetci. Ja som to však vyriešila najlepšie: natiahla som si tričko priamo v tej sediacej časti na moju košieľku, aby bola väčšia zábava. Veď sranda musí byť, aj keby žaby z neba padali :). No a vytiahli sa znovu foťáky a cvakalo sa o dušu. Niekoľko minút pred pristátím, teda vylodením, sme sa všetci nahrnuli na hornú palubu na čerstvý vzduch a aj tam sme porobili nejaké fotečky. No samozrejme, že sme pútali pozornosť všetkých spolucestujúcich. Niekde z davu sa aj ozývalo: "To koľko ich ešte bude s tými rovnakými tričkami?!" No jo, no. Turisti zažili jednu pochodujúcu a exkluzívnu atrakciu, ktorá sa tak skoro nezopakuje. Teda mali to oni ale šťastie!

Úspešne sa vylodili na brehu pod Devínom a tam sme sa rozhodovali, čo ďalej. Či ísť hore na hrad, alebo sa najprv najesť, alebo čo? No keď padol zrak na tú malú skalku pred nami tým, čo Devín ešte nenavštívili, veľmi nadšení neboli. Spomedzi nás sa ozývalo: "To je až tam vysoko???" Ale nakoniec sme sa teda rozhodli, že sa trošku prejdeme, lebo lodička nás vezme späť do centra až o pár hodín. Tak sme sa združili do neidentifikovateľného útvaru a vyrazili sme SMER DEVÍN. A aj tu po chodníku sa za nami obzerali oči okolostojacich a okoloidúcich. Šepkali si a čudovali sa, že čo to tu je za turistický oddiel. Pod Devínom sa to hemžilo nezrátateľným počtom ľudí. Mne samej netrklo, že čo sa to tu deje, až neskôr som sa spamätala, že je sviatok Cyrila a Metoda a hore na hrade bude asi niekto rečniť z tým našich skvelých, volených, chytrákov. Bez väčšej ujmy sme sa dostavili k pokladni hradu a pozorovali ľudí okolo, ktorí popri nej len prešli. Tak sa z nás Lenka odhodlala a opýtala sa jedného uja, čo tam stál a posielal turistov hore, že či sa dnes niečo platí. Ten nám len kývol smerom k hradu: "Prosím, len choďte, choďte!" no tak sme šli. Asi v polovici cesty sme sa zastavili a zase sme rozhodovali čo ďalej. Či nám to stačí a vraciame sa dole, alebo sa teda doštveráme hore a pozrieme si ten výhľad. Väčšina bola za to, že sa vraciame, ale Ivanovi sa nás podarilo presvedčiť, aby sme ten boj s kopcom nevzdávali a šliapali ďalej. Tak sme šli. A teda, že to stálo za to!! Cestou sme objavili auto našej nehynúcou láskou milovanej Markízi. A keby len jedno! Hneď dve!! Naše tajne plány odplaty (poškriabanie laku, prepichnutie gúm alebo vynadanie posádke), za to čo s našim Suprenaturalom robí, sme si ale nechali na neskôr, keď sa budeme vracať späť. Na nádvorí stála tribúna pre rečníkov a tiež tribúna, kde naši papaláši sedeli a skrývali sa pred slnkom a práve rečnil Ficko, keď sme vtrhli na hrad. Aj tu sa obracali všetky oči na nás, ako sme tak prechádzali okolo tých ľudí až kamsi hore. No bohužiaľ boli sme väčšie hviezdy ako páni Fico a Gašparovič. Teda fakt majú prečo žiarliť. Samozrejme aj tu sa z davu ozývali otázky a začudované poznámky.

Hore sme znova tu a tam porobili fotečky a chvíľu sme sa zdržali kochaním sa pohľadom na Moravu a Dunaj. Cestou dole sa poznámky opakovali. No čo už, keď sme takí nenápadní:). Zastavili sme sa teda pri markízackom aute a spravili sme aj tu fotky, aby bolo čo posielať tej neschopnej televízii, že ako sa robí správna propagácia. Od nás by sa tí neschopáci mali učiť! Tomu sa hovorí podpora a propagácia a reklama! Sarinka sa ešte stihla odfotiť s pánom policajtom. A obom, ktorý tam boli ešte odporučila navštíviť official site, ktorou je adminka. Tak sme sa po tomto zážitku odgúľali dole pod hrad sa niekde občerstviť, kým si loď po nás príde. Ešte sa stihla ďalšia zaujímavá fotka spraviť: adminka s Cyrilom a Metodom pod bránou Devínu.


Dole sme si vystáli frontu na čosi tekuté pre naše hrdla a pár ľudí si zbehlo kúpiť aj niečo pod zub, lebo ich prepadol malý, či skôr veľký hlad. Chvíľu sme si posedeli a zase sa pobrali k loďke na spiatočnú cestu. Obsadili sme si svoje pôvodné miesta a debata pokračovala ďalej. Vďaka čomu nám plavba ubehla dosť rýchlo. Potom sme sa už len presunuli do Stodoly a mohli sme začať oslavovať narodeniny nášho Maestra Erica Kripkeho (24. apríl 1974), Jeffreyho Deana Morgana (22. apríl 1966), Jensena Acklesa (1. marec 1978) ale aj narodeniny Jareda Padaleckeho, ktoré ešte len oslávi 19. júla (1982). No ale aj druhé narodeniny našej stránky. Takže bolo na čo si pripíjať. Bolo to tam naozaj útulne a pekne a aj obsluha bola skvelá. No a k večeri nám hral naživo ujo cimbalista. Len čo sme prišli, začala sa naša večera piecť. Pitivo bolo už poukladané na stoloch a tak sme sa usadili. Objednaný Fernet nám doniesli, až keď mal každý pred sebou aj tanier s pizzou. Jednu pizzu nám prišiel pomôcť zjesť aj Andy, hoci zostal len krátko. Tak naša adminka Sarinka dostala slovo na slávnostnú reč, pripili sme si a pustili sa do večere. Teda ja som celý deň nič nejedla, no niežeby som hladovala, ale ani som veľmi hladná nebola, som tvorila miesto na večeru v nádeji, že ju spracem celú. Vedela som totiž, že pizza bude mať takých niečo cez 300g a poznám samu seba, že to je dosť veľké na mňa. No ale nik svoj chod do seba nedostal celý (myslím, čo som pozerala) a tak sme si ich podaktorí nechali zabaliť. Zabalili nám aj tie pizze, ktoré zvýšili, keďže sa menil počet večerajúcich. Tak kým nám nevyleteli gombíky od nohavíc, sme zaplatili a pomaly sa začali zberať na odchod, keďže hodiny odbíjali niečo po 10-tej. Presunuli sme sa na zástavku. Cestou sa od nás pooddeľovali tí, čo neboli ubytovaní a nás potom viedla Sarinka a Dzajnisko k HOTELU. Čo na naše milé prekvapenie, ktoré pri pohľade na "hotel", vôbec nebolo milé. V skutočnosti to žiadny hotel nebol, bola to robotnícka ubytovňa a fotky, čo sme videli na nete, boli nejako retušované a prerábané, ako fotky známych celebrít. No a na recepcii sedel naslovovzatý expert, ktorému naše ubytovanie trvalo peknú hodinku. Tak toto je ozaj pocta stretnúť takéhoto odborníka. Možno, ale naozaj len možno, by sa to aj dalo prežiť, keby tu halu, ak sa to dá nazvať halou, ale ani nie, neokupovali mierne veľmi pripitý neandertálci (nazvime ich takto, nech tu nenadávam), ktorí si nemohli odpustiť všelijaké narážky. Mysleli si totiž, že sme niečo ako skupina, čo prišla do Blavy pracovať a tu sa ubytovala na dlhšie ako len na noc. Sarinka a Dzajnisko museli pred polnocou už odísť, tak celú registráciu dovybavovala Dion. Boli sme neskutočne šťastné, keď sme to všetko vybavili a bez zjavnej ujmy na zdraví. A pobrali sme sa na izbu. Samozrejme sme sa dohodli, že spať sa nebude. To je jednoducho neprípustné na takejto akcii. Tak sme sa podohadovali, na ktorej izbe sa zídeme a budeme kecať ďalej. Tak sa niektoré po dlhom dni osprchovali a zliezli sme sa na izbe, v ktorej sa ubytovali Janka410, Samabel a SNlois. Ja, Dion, Anwiel a Faith sme sa pridružili a mohlo sa začať. SNlois bola akási unavená, tak tam podriemkavala a my sme prechádzali od kníh k filmom, tu s začalo driemať aj Samabel, kde sme rozoberali aký je toto film, ako sa volá, ako názov preložili na Slovensku a v Česku, o čom je, kto tam hrá a tak podobne. Ak si niekto nevedel spomenúť na názov, ale vedel o čom je, alebo chcel niekto vedieť, kde hral ten či ten herec, pohotovo som zo seba sypala všetky info, čo som vedela, až sa ma mňa všetky pozerali ako na chodiacu encyklopédiu (nie podivností ako je Sam) filmografie od 90-tých rokov:). Faith sa pobrala trochu si pospať, lebo sa jej už oči zatvárali. Potom sme sa nejako dostali k téme fanfiction a do toho sa s takým nadšením pustili Dion a Samabel a pridala sa k nim aj Janka a kecali odušu. Zväčša sa preberala ff písaná po anglicky z netstránok práve o fanfiction. To som si zas ja na chvíľku oddýchla a len počúvala. Anwiel sa rozhodla, že si trochu zdriemne a opustila nás a šla do izby o poschodie vyššie, kde sme boli ubytované. Rozhodla sa tak aj preto, lebo k ff sa ešte len chce dostať, tak aby si nekazila zážitok z čítania.

Naše debaty sa vyčerpali zhruba o nejakej 5:30, ak sa nemýlim a to sme sa rozhodli, že by bolo dobré zavrieť oči aspoň na takú hodinku, nech na premietaní nezaspíme. A zložili sme hlavy na vankúše v izbe, kde sme sa rozprávali. Samabel, SNlois na svojich posteliach Dion na prikrývkach na zemi, Janka skrčená na svojej posteli a ja krkolomne položená niekde na okraji jednej posteli. Všetkým sa podarilo zaspať aspoň na krátku chvíľu a mne zas nie. Snaha bola, ale márna. Veľa som toho nenaspala. Tak som to po asi hodine vzdala. To sa už aj Anwiel zobudila, tak som šla hore do tej našej krásnej izby, spraviť zo seba zas človeka. A k tomu studená pizza na raňajky a samozrejme KAFČO!!! A ešte sme sa ja, Anwiel a Faith na izbe rozprávali. Tak sme prečkali do 9:30, keď sme sa šli odhlásiť z "hotela". Čo bola rýchlovka, lebo tam teraz sedela veľmi milá pani, ktorá nás vybavila behom pár minút. A to by nás vybavila tak rýchlo aj pri prihlasovaní. Prišli si po nás aj Sarinka s Dzajniskom a pobrali sme sa k Polusu, kde sme sa mali zase zgrupnúť aj s Ivanom, LenkouX22 a LittleDevil a dostavil sa aj Lex. Keď sme tam už boli všetci, ešte sme skočili dnu na kávu, ja som si dala ešte jednu, alebo si kúpiť čosi pod zub, či na pitie. Potom sme sa vydali na cestu k rezervovanej učebni v budove Európskej vzdelávacej akadémie, kde sa bude konať premietanie. Dostaviť sme sa tam mali okolo 11:00, no trošičku sme meškali. Asi tak 30 minút, ale to je skoro nič. Tak sme sa tam usadili a premietanie sa mohlo začať. No lenže... naskytlo sa pár malých problémov. Zistili sme, že nemáme epizódu 3x16 No Rest For The Wicked a ani gagy. To sa nám ale podarilo vyriešiť. Pustili sme si diel 1x22 Devil's Trap. No ale nastal ďalší problém, a síce na notebooku obraz šiel, ale dataprojektor premietal len čierne plátno. To nám prišla vyriešiť jedna milá teta a bolo po probléme. Zatiaľ, kým sa to vyriešilo, sme hrali hru: ABC Supernatural (vypadla som prvá:( no čo už, niekto to musel byť, tak som sa obetovala) a vyhrala Dzajnisko. Už sa zdalo, že je všetko O.Ká, ale nebolo. Zvuk z booku, ktorý bol napojený na projektor, znel, akoby boli Wichestrovci na zimnom štadióne. Strašné echo. Tak toto sme vyriešili veľmi šikovne: obraz bez zvuku na jednom, pripojenom, booku a zvuk na plné pecky na druhom booku. Tak sem boli tichučko ako myšky a zo zatajeným dychom sme sledovali epizódu, hoci sme ju videli už niekoľko krát. Potom nasledoval kvíz. Najprv to bolo niečo na Deanosvké: napchať si do úst čo najviac gumových cukríkov MARSHMELOWs ala Dean a jeho karamelky v 2x15 Tall Tales. Prihlásili sa Anwiel, SNlois a Samabel a dali sa do toho. Šlo im to veľmi dobre, aj keď sme ich rozosmievali svojim smiechom. Nakoniec vyhrala Samabel, ktorá si do úst narvala celý jeden sáčok cukríkov. Nasledovala ďalšia "disciplína" tento krát Samovská: napodobniť jeho vyraz ala puppy eyes podľa fotky tiež z epizódy 2x15 Tall Tales (tá časť, ktorú interpretoval Dean, keď boli chalani zisťovať info a Sam mal podľa Deana trochu viac afektovane utešovať jedného študenta). A na toto boli vybraní práve naši dvaja chalani Ivan a Lex, ktorý vyhral. No a nakoniec prišlo to najlepšie: uhádni, v ktorom diely alebo časti epizódy hrala táto pieseň. Tu sa zas museli zapotiť baby, čo sa k nám pripojili tiež iba v nedeľu. Samozrejme sme aj mi hádali, ale dopovedať sme mohli až keď to baby nevedeli. Ale darilo sa im celkom obstojne. Dostali tričká, ktoré si hneď prezliekli a nechali sa v nich odfotiť. Za to Lex si tričko neobliekol :(. To už sa blížila 14-tá hodina, kedy nás musela Dion opustiť, aby sa včas dostala na stanicu a odtiaľ do Nitry. A keďže sa jej nepodarilo zohnať si taxi ani hádam po siedmom telefonáte, Ivan ju vzal na svojom. My sme sa zatiaľ ešte pofotili a na úplný zaver sme ešte od Tiny dostali malý darček: kľúčenku s našimi boys a dátumom meetu, aby sme si to dobre zapamätali. Tak sme sa pekne krásne pobalili a vyrazili sme preč na definitívni odchod. Na zastávke električky sme sa rozdelili: ja a Madlen sme sa pridružili k Lenke a LittleDevil, že nás Ivan zavezie k Polusu, kde sa Madlen mala stretnúť s rodičmi a ja so strýkom, no a ostatných bola Sarinka odprevadiť na stanicu. A tu sa to celé pre nás všetkých končí. Prežili naozaj neskutočné perfektný víkend, na ktorý len tak ľahko nezabudneme a budeme naňho vždy spomínať. A že nebude jediný, tak na to môžete vziať jed!!! o to sa postaráme! V podstate by som tu mohla skončiť, ale pre mňa sa to tak celkom ešte neskončilo. Po tom, čo som sa pri vchode do Polusu rozlúčila aj s Madlen a šla som strýkovi naproti, som mu v aute rozprávala o tomto víkende, lebo veľmi nevedel, prečo som vlastne trávila víkend v Blave. Tak som vyklopila všetko čo sa stalo. A porozprávala som to ešte raz aj jeho snúbenici a jej mame a aj mojej tete, keď sme dorazili do Pezinka. Strávila som s nimi celé popoludnie a večer a tiež sme debatovali a debatovali. A to, že som nespala skoro 3 noci a veľa kecala, poznali podľa môjho little bit chrapľavého hlasu. Tiež si potvrdili, že som tá chodiaca filmová encyklopédia od 90-tých rokov a aj to, že mám ťažké srdce na dabing a preklad filmov či seriálov. Samozrejme som strýkovi ukázala stránku aj fórum, aby si aj on mohol prečítať moje poviedky, jeho priateľka to už urobila a prvá sa jej páčila aj s hrdinkou a porozprávala som im trochu o seriály, tak je dosť možné, že ich to zaujme a pribudnú k nám ďalší fanúšikovia. Aj tričko videli a ich reakcie boli rovnaké, keď zbadali ten nápis pod prezývkami "I sol my soul to Eric Kripke". Opýtali sa, či Eric Kripke je jedným z tých dvoch bratov:). Potom to už šlo rýchlo. Keď som ľahla do postele, v momente som bola dead a nezobudila ma ani búrka, čo sa prehnala mestom. Ráno ma odviezli na autobusovú stanicu, rozlúčili sa aj ja som sa pobrala domov. To bol môj naozaj najlepší víkend, aký som kedy zažila a neviem sa dočkať, kedy sa zas zopakuje.


Reportáž spáchala: Nikita