Dni ubiehali pomaly. Slnko vychádzalo a zapadlo a on tam už takmer týždeň bezvládne ležal. Jedného dňa však konečne otvoril oči.
„Kde som to?“
Hoci bol v bezvedomí šesť dní, vyzeral unavene a zničene. Bolela ho každá časť na tele. Hlavu mu išlo roztrhnúť a hrudník si takmer necítil. S námahou sa posadil na posteľ. Zmätene sa rozhliadol navôkol a popritom si držal hlavu a ubolený hrudník. Zrazu ho však pochytil hrozný pocit a jeho myseľ sa sústredila na jednu jedinú vec.
„Sam, bože, Sam!“
Prudko vstal, no v tom okamihu sa mu ihneď začala krútiť hlava a začal pomaly strácať pôdu pod nohami. Rukou sa chytil okraja postele a snažil sa podopierať.
„Okamžite polož ten svoj zadok späť na posteľ.“
Z vedľajšej miestnosti vyšiel Bobby a s prísnym výrazom na Deana hľadel. Dean očakával kohokoľvek, len nie jeho.
„Bobby? Bobby? Ale ako?“
„Všetko ti porozprávam, no najskôr si sadni. Vyzeráš strašne. Počkaj, prinesiem ti niečo teplé do žalúdka.
Bobby na malý moment zmizol v kuchyni a o chvíľu sa dorútil s tanierom horúcej polievky. Položil tanier na menší stolík vedľa postele a prisadol si k Deanovi.
„Bobby, ja tu nemôžem len tak sedieť, keď môj brat...“
Dean vetu nedokončil. Bál sa, že keď vysloví svoju najhoršiu obavu, stane sa pre neho skutočnosťou. Stále dúfal, že to bola len hrozná nočná mora, ktorá sa každú chvíľu skončí. On sa zobudí a všetko bude v poriadku.
„Ako som sa sem vôbec dostal?“ spýtal sa Dean vyhýbavo, aby tak odpútal pozornosť od načatého.
„Našiel som ťa ležať v tom lese. Najskôr som volal Samovi, potom tebe. Keďže ste ani jeden nedvíhal telefón, dostal som strach. Podľa signálu z tvojho mobilu som ťa ľahko vystopoval a musím povedať, Dean, veľa nechýbalo a prišiel by som neskoro. Mal si však veľké šťastie, že guľka nezasiahla žiadny dôležitý orgán.“
„To nemalo so šťastím nič spoločné. Ona nechcela trafiť, pretože keby chcela, trafila by,“ prerušil ho Dean.
„Dean, viem, že nechceš, aby som s tým začínal, ale čo sa to tam, do pekla, stalo?“
„Bobby, ja...ani neviem. Teda viem, len tomu nerozumiem. Nerozumiem, prečo to spravil.“
„Kto spravil čo? A kde si nechal Sama?“
Dean sklonil hlavu, kiež by tak vedel. Naposledy, keď ho videl, pozeral na neho, akoby bol nejaký ohavný hmyz, ktorý treba vyhubiť. Nenávisť, jeho oči boli plné nenávisti.
„Bobby, stalo sa niečo hrozné. Ja ani neviem, ako to povedať, no musíme niečo podniknúť, a to čo najskôr.“
„Dean, ako môžeme niečo podniknúť, keď ja ani neviem, čo sa stalo.“
Dean sa zhlboka nadýchol. Nádych mu privodil bodavú bolesť v hrudníku a aj napriek tomu, že sa ju snažil potláčať, na tvári sa mu zračil bolestný úškrn.
„Ja bol som...bol som si trocha prevetrať hlavu. Zrazu sa ma však zmocnil zvláštny pocit, že niečo nie je v poriadku. Najskôr som sa Samovi pokúšal dovolať, no bezúspešne. Rýchlo som sa vrátil do motela, ale ani tam som ho nenašiel, akoby sa prepadol pod zem, dokonca si v izbe nechal mobil a vstavil by som sa, že to bolo náročky. Vtedy som pochopil, že to neveští nič dobré. Vybehol som von. Stál som tam a zúfalo pozeral navôkol. Nevedel som, kam mám ísť. Cítil som sa rovnako, ak nie horšie ako vtedy, keď zmizol a sám veľmi dobre vieš, čo sa potom stalo. Zrazu som na zemi uvidel jeho šľapaje, ktoré viedli do lesa. Bobby, pohľad, ktorý sa mi o chvíľu naskytol bol jednoducho neopísateľný. Stál uprostred nejakého kruhu, okolo neho boli akísi traja chlapi a napravo stála tá suka Ruby. Vedel som, že jej nemám dôverovať a Sam jej priam slepo veril a teraz...“
Dean sa opäť zahľadel do zeme. Pokúšal sa tak nazbierať odvahu, aby mohol Bobbymu porozprávať tú najhoršiu časť.
„Potom, čo tá štetka svojimi kecami privolala nejakého démona...ona, ona... ho bodla, Bobby...bodla ho priamo do srdca.“
Po týchto slovách sa už Dean nedokázal pretvarovať a po líci mu začali stekať slzy. Sťažka prehltol a pokračoval.
„Počul som ho kričať od bolesti. Videl som, ako sa zrútil k zemi a zostal tam nehybne ležať. Ten čierny dym (démon) do neho vstúpil. Bobby, vieš, čo to znamená? Vieš to?“
Bobby na Deana len neveriacky hľadel. Nevedel, čo má povedať, ako ho upokojiť. Pre neho samého to bol poriadny šok. Sama pokladal za syna, ktorého nikdy nemal.
„Dean, nemuselo to byť priamo do srdca. Možno sa ti to len marilo. Možno si dobre nevidel,“ snažil sa ho upokojiť Bobby.
„Nie, som si viac než istý, že to bolo do srdca. Ty si ho nepočul ten krik,“ vyhŕkol zo seba Dean. Rukou si utrel uslzené oči. Brada sa mu triasla a z očí sa mu znova a znova hrnuli potoky sĺz.
„Znova som ho sklamal, neochránil. Ako som to mohol dopustiť. Všetko to vyšlo navnivoč,“ zamumlal nezrozumiteľne akoby pre seba.
„Dovolil som mu, aby sa pre mňa obetoval. Ja som ten, ktorý celý svoj život venoval jemu, môj život patrí jemu a bez váhania by som ho vymenil za ten jeho. Ja sa o neho mám starať a ochraňovať ho, sľúbil som to otcovi. Zlyhal som, môj život už nemá cenu.“
„Dean, to nehovor, každý ľudský život je neoceniteľný. Veď sa na seba pozri. Koľko ľudí si zachránil, koľko životov vďaka tebe nevyhaslo.“
„Ale nezachránil som ten najcennejší život, život môjho brata, znova...ZNOVA!“ skríkol Dean a rukou udrel do stolíka pri posteli. Aj keď mu tento úder privodil obrovskú bolesť, bolo mu to jedno. Bolesť, ktorú mu spôsobovala rana bola nič oproti tomu, ako ho bolela bratova strata a fakt, že opäť zlyhal.
„Určite sa bude dať ešte niečo spraviť. Neboj sa, nájdem spôsob, ako tvojmu bratovi pomôcť, hlavne sa upokoj,“ prehovoril odrazu Bobby.
Veľmi dobre si však uvedomoval, že klame nielen seba, ale aj Deana. Vedel, že jediné, čo Sama udržuje pri živote je démon. Ak ho vyženú, Sam zomrie.
V miestnosti nastalo ticho. Len z haly sa ozývalo tikanie starých drevených hodín. Zrazu sa však Bobby postavil a podišiel k obrovskej knižnici, ktorá lemovala celú západnú stenu obývačky. Tá ju pripomínala len naoko. Všade bola poukladaná hromada rôznych kníh, papierov či zvitkov. Bobby stúpil na malý rebrík a vyšiel na tretí schodík. Načiahol sa za tmavomodrou knihou so zlatým nápisom a sadol si na gauč. Otvoril knihu a začal v nej nervózne listovať. Po chvíľke zastal a začal čítať jednu z jej dvojstránok. Hltal jeden riadok za druhým a popritom zmrašťoval čelo, akoby sa snažil všetky informácie narýchlo natesnať do hlavy.
Dean sa pomaly zodvihol z postele, prešiel do obývačky a prisadol si k Bobbymu.
„Dean, ako ten nôž vyzeral?“
„Bola to zlato-červená dýka, ale nie som si istý. Prečo sa pýtaš?“
„Pretože som zrejme zistil, čo sa v tom lese stalo a je možné, že nájdem aj spôsob, ako Samovi pomôcť.“
„Ako?“ spýtal sa Dean s nadšením v hlase.
„Ten nôž, ktorý si mi opísal je veľmi starý a vzácny. Domnieval som sa, že neexistuje. Nielen ja, nikto ho v živote nevidel na vlastné oči a každý si myslel, že je to len legenda. Musím povedať, že pekne živá legenda. Pred stáročiami bol ukutý z rýdzeho zlata. Legenda vraví, že patril Dumainovi, vtedajšiemu panovníkovi. Bol krutý a bezcitný. Všetci sa ho báli a nikto sa mu neodvážil postaviť do cesty. Jeho jedinou prioritou bolo ovládnutie sveta. Raz v noci sa ním prišiel jeden chlapík, cudzinec. Ponúkal mu pomoc. Vraj vie o niečom, čo mu pomôže a s čím ho zaručene nik neporazí. Jeho slová Dumaina ohúrili a jeho pomoc bez akýchkoľvek námietok prijal. Chlapík sa na niekoľko týždňov vytratil. Tak ako prvýkrát, aj potom sa znova sčista-jasna zjavil v jeho komnate a z vrecka vytiahol nôž, zlato-červenú dýku. Bola prekrásna. Čepeľ mala dokonale vybrúsenú a rukoväť bola pokrytá červenou haďou kožou. Jej nablýskané ostrie sa odrážalo od svetla sviečok a Dumain bol ohúrený. Ba viac, mal pocit, že ho dýka k sebe volá. Cudzinec vystrel ruky a podal dýku Dumainovi. Dumain dýku vzal do rúk a niekoľko minút sa kochal pohľadom na jej vycibrený dizajn. Jeho tajomný pohľad a iskričky v očiach však neveštili nič dobré. Zrazu dýku schmatol a celou silou ňou cudzinca bodol priamo do srdca. Bál sa totiž, že ju chlapík bude chcieť späť a táto myšlienka ho vyslovene desila, pretože mal pocit, že bola dýka súdená jemu a nikomu inému. Cudzinec skríkol od bolesti. Jeho krik sa však behom chvíľky pomaly menil na smiech. Cudzinec si dýku vyrval z tela a začal sa Dumainovi vysmievať, že spravil presne to, čo čakal. Jeho oči sa sfarbili na žlto, bol to démon – Azazel. Schytil dýku a celou silou ju vrazil Dumainovi do srdca. Z démonovho tela vyšiel čierny dym a cez ranu vstúpil do Dumaina. Telo cudzinca sa zmenilo na prach a zmizlo. Dumain sa postavil a začal sa hlasno a neúnavne smiať.
Nasledovalo obdobie, ktoré nikto nenazval inak než obdobie temnoty. Ľudia záhadne zomierali a mizli. Hovorilo sa o hromadných posadnutiach a tiež, že v celej krajine vypuklo peklo. Myslím, že to nebolo myslené len obrazne. O niekoľko rokov neskôr prišiel do krajiny záhadný cudzinec- starec zahalený v šedom plášti. Zopár dní sa ukrýval v miestnom hostinci v jednej dedine. Raz večer sa však z hostinca vytratil a vybral sa priamo za Dumainom. Vytiahol ho z postele a snažil sa z neho démona vyhnať. Ten sa mu však len vysmial a odhodil starca do kúta miestnosti. Starec sa však pozviechal a spoza opasku vytiahol nôž- modro-striebornú dýku. Začal odriekať zaklínadlo, ktoré démona oslabovalo. Podišiel k Dumainovi a celou silou ho bodol do srdca. Duša démona sa z jeho tela presunula do Dumainovej dýky, ktorú mal schovanú pod posteľou a začala vibrovať. Starec podišiel k dýke a vzal ju do rúk. Nevšimol si, že časť démonovej duše unikla oblokom a keď to spozoroval, bolo už príliš neskoro. S vedomím, že už démon aj tak nikoho neohrozí, pretože je prislabý, odišiel a vzal dýku so sebou. Keďže ju nemohol zničiť, až do svojej smrti ju ukrýval na nejakom tajnom mieste. Odvtedy o nej už nikto nikdy nepočul. Vyvrcholenie tohto príbehu je však najšokujúcejšie. Starec totiž nebol nik iný ako Dumainov brat Damien, v tej dobe všetkými považovaný za čudáka a čarodejníka. V skutočnosti bol jeden z prvých lovcov. Vďaka nemu sa proti zlu rozhodli postaviť aj ďalší. Vznikali prvé skupinky lovcov, ktorí sa ukrývali hlboko v lese, pretože ich tam vtedajší ľud vyhnal. Pre nich boli jednoducho čarodejníci, ktorí holdujú čiernej mágii. Aj vtedy platilo pravidlo, že čomu ľudia nerozumejú, toho sa boja ako čert kríža.“
„Dean, poznal som tento príbeh už veľmi dlho, no nikdy som mu neprikladal veľkú pozornosť, zrejme som mal.“
„Bo-Bobby, chceš mi tým povedať, že mám Sama zabiť? To je tvoja predstava pomoci?“ Deanov hlas sa chvel.
„Nič také som nepovedal. Len som ti vyrozprával príbeh a je len na tebe, ako sa k nemu postavíš. No musíš pripustiť, že to všetko sedí. Časť duše, ktorá unikla posadla najbližšieho človeka a prahla po pomste a moci. Azazel veľmi dobre vedel, že tá časť jeho duše, ktorá bola uväznená v dýke je príliš mocná a obyčajný človek jej ľahko podľahne. Preto hľadal vhodného hostiteľa. Keďže mu to s Dumainom nevyšlo a jeho pôvodné telo začalo pod ťarchou toľkej moci odumierať, musel hľadať veľmi obozretne. Sam sa stal jeho najvhodnejším objektom, jeho budúcim hostiteľom. To, čo si vtedy pri pekelnej bráne zabil, bol len zlomok jeho duše. Jej zabitím si mu plány neprekazil. Sama mal poisteného už od začiatku. Dean, Sam je teraz najmocnejším démonom, aký to kedy bol. Tu už žiadne vyháňanie nepomôže. Jediným možným svetielkom nádeje je druhá dýka, no tá je tiež len legendou. Nikto ju nikdy na vlastné oči nevidel. Je mi veľmi ľúto, čo teraz poviem, no osud tvojho brata už nie je ani v tvojich, ani v mojich rukách.“
Deana opäť zabolela rana. Po tejto správe mu začalo srdce prudko biť, akoby chcelo vyskočiť. Jeho tvár zbledla a chvíľkami sa zdalo, že Dean skolabuje. Chcel sa nadýchnuť, no namiesto toho začal vydávať len akési chrapľavé zvuky. Bobbyho ho rýchlo odviedol k posteli a pomohol mu ľahnúť si.
„Vezmi si túto tabletku na spanie. Stále si veľmi slabý a rana bola hlboká, chvíľu potrvá, kým sa zahojí.“
Podal Deanovi tableku a pohár vody. Dean sa tomu nijako nebránil. Chcel čo najskôr zaspať, aby mohol čo najrýchlejšie utiecť z tejto hrozivej reality. O pár minút už Dean nevnímal okolie a hlboko zaspal. Bobby sa rozhodol zájsť za známymi a niečo ešte vyzistiť. Pred odchodom sa ešte otočil k Deanovi: „Je mi to ľúto, Dean. Viem, čo pre teba tvoj brat znamená.“
V očiach sa mu zaleskli slzy a pobral sa na odchod.
Deanova myseľ však len tak ľahko nemohla zabudnúť a spolu s jeho podvedomím ho trápila aj počas spánku.
Ocitol sa na akomsi neznámom mieste. Bola to obrovská záhrada. Všade navôkol ju obklopovali staré vŕby a zvädnuté kríky ruží. Zrazu Dean zbadal niekoľko malých náhrobných kameňov, ktoré sa nachádzali presne uprostred záhrady. Okolo nich nebolo nič, dokonca ani tráva. Dean opatrne podišiel k náhrobkom a prechádzal pomedzi ne. Na každom z nich bolo niečo vyryté. Sklonil sa a začal si nápisy čítať: „Mary Winchester, John Winchester.“ Napokon podišiel k tretiemu: „Sam Winchester – milovaný syn, brat a priateľ.“
„Tak sa ti podarilo zabiť celú svoju rodinu, gratulujem, podal si výkon súci obdivu,“ ozval sa zrazu niečí hlas.
Dean sa strhol a otočil sa smerom, odkiaľ hlas prichádzal. Pri studni zarastenej brečtanom stála vysoká postava zahalená do čierneho habitu. Na hlave mala kapucňu, a tak Dean nemohol rozoznať, kto sa mu pod rúškom noci prihovára. Postava prešla popri studni a pomaly sa blížila k Deanovi. Jej chôdza pôsobila ladne, no zároveň zvláštne desivo.
„Viem, prečo si sem prišiel.“
„Kto si?“ prehovoril zrazu Dean.
„Ale Dean, čo ma nespoznávaš?“
Keď už bola postava od Deana vzdialená asi na dva kroky, zastala. Stiahla si čiernu kapucňu a odkryla Deanovi svoju identitu.
„Sam?“ zvolal Dean šokovane.
Sam sa škodoradostne uškrnul. Jeho oči boli žlté a pohľad chladnejší než ľad.
„A čo si čakal zajačika Bunnyho a jeho kamarátov,“ vysmieval sa mu Sam.
„Ty nie si môj brat!“
„Oh, tak to máš pravdu, som len to, čo z neho zostalo. Tak vykonaj to, prečo si sem prišiel.“
Sam siahol do čierneho habitu, vytiahol modro-striebornú dýku a podal ju Deanovi. Ten začal ustupovať dozadu, až napokon narazil do náhrobného kameňa, na ktorom bolo vyryté Samovo meno.
„Len sa pozri. Nechceš sa mi pomstiť? Zabil som ho. Každú sekundu kričal od bolesti a volal tvoje meno.“
„Klameš. Nič z toho nie je skutočné. Je to len zlý sen,“ zúfalo vykrikoval Dean.
„Tak sa zobuď,“ dodal ironicky Sam.
Podišiel až k Deanovi a nasilu mu vtesnal nôž do ruky.
„Sprav to, ty slaboch. Mohol som si myslieť, že na to nemáš gule. Radšej dovolíš, aby zomierali tisícky nevinných ľudí. Sprav to, sprav to!“
Dean znova začal ustupovať dozadu a krútil pritom hlavou na znak nesúhlasu. Sam ho schmatol za ruku, v ktorej držal dýku.
„No tak, sprav konečne niečo užitočné, aspoň raz v živote budeš na niečo dobrý.“
Dean sa vytrhol z jeho zovretia. Chcel dýku odhodiť, no niečo mu to nechcelo dovoliť. Nejaká vnútorná sila, proti ktorej nemohol bojovať. Nemohol ju ovládať a nútila ho, aby spravil čosi, na čo by inak ani nepomyslel.
„Je to osud, ktorému sa nemôžeš postaviť, ani proti nemu bojovať, Dean. Sprav to, sprav to, sprav to,“ snažil sa ho vyprovokovať Sam.
Zrazu Dean pocítil nejaký zvláštny vnútorný tlak, zovrel dýku a vrazil ju Samovi priamo do srdca. Bránil sa, nechcel to spraviť, no nemohol tomu nijako zabrániť, nech sa snažil akokoľvek.
Sam začal kričať. Z jeho tela vyšiel čierny dym a stratil sa v nedohľadne. Sam sa zrútil k zemi. Schmatol nôž a vyrval si to z tela. Pozrel sa na Deana, ktorý stále stál na tom istom mieste ako prikovaný, plakal a uprene na Sama hľadel.
„Ako si mohol, Dean? Ako si mohol zabiť vlastného brata?“
Po týchto slovách Sam zostal nehybne ležať. Jeho telo zahalila hustá hmla. Keď o chvíľku zmizla, na mieste, kde predtým ležal Sam, zostal len čierny habit.
„Ja som to nechcel spraviť,“ kričal Dean.
Podišiel k čiernemu habitu, kľakol si na zem a začal ho zvierať.
„Nie, nie, toto nemôže byť skutočnosť. Nemôže!“
Zdvihol hlavu a pozrel sa na náhrobný kameň so Samovým menom.
„Nieeee...“
Dean sa strhol zo sna. Vonku bola tma a všade vládlo ticho. Rukami si pretrel tvár a napil sa vody. Opatrne sa postavil a prešiel do vedľajšej miestnosti. Začal sa po nej nervózne prechádzať a popritom prehadzoval veci. Zrazu zastal. Na stole pri hromade akýchsi kníh našiel, čo hľadal – kolt. Schytil ho, popadol bundu a vyšiel von. Bobbyho pes Rumsfeld zúrivo štekal, akoby sa snažil Bobbyho privolať, aby Deanovi zabránil v tom, čo sa chystá urobiť. Deanova rana pulzovala bolesťou. On si to však nevšímal, nasadol do impaly a šliapol na plyn.
Počas cesty mal problémy s riadením. Občas sa mu zahmlievalo pred očami, no vždy sa mu podarilo spamätať. Hnaný neskonalou túžbou bratovi nejako pomôcť dorazil do neďalekého skladiska. Z kufra vybral tašku, popadol kolt a otcov denník a namieril si to dovnútra. V jednej z miestností nakreslil na zem symbol, ktorý slúžil na vyvolanie démona a do jeho stredu položil Samov mobil. Dúfal, že sa mu tak podarí rituál ešte viac nasmerovať na Sama. Z otcovho denníka začal odriekavať zaklínadlo. Po chvíli Dean začul kroky, ktoré sa pomaly približovali, niekto prichádzal...


Autor: Sarinka