Kroky sa zo sekundy na sekundu približovali. Deanov žalúdok bol zovretý ako nikdy predtým. Obával sa toho, čo sa teraz bude diať. Stále mal pred očami ten hrozný sen, ktorý ho vydesil na smrť. Desil sa predstavy, že by mal bratovi čo i len skriviť vlások.
„Ty?“ zvolal, keď uvidel postavu stojacu vo dverách.
„Áno ja. Snáď si si nemyslel, že ti tie tvoje riekanky nejako pomôžu, môj drahý.“
„Kde je Sam?“ odpovedal jej Dean arogantne.
„Dean, stále si nepochopil, že to už viac nie je tvoj brat? Teraz patrí nám, vedie nás a my nedovolíme, aby sa mu ktokoľvek neželaný priplietol do cesty. Už viac nepotrebuje tvoju ochranu, pretože teraz má nás.“
„Ty suka, zabijem ťa!“
Dean siahol do vrecka, vytiahol kolt a namieril ho na Ruby.
„Nech sa páči, poslúž si, ale je to od teba veľmi nezdvorilé, keďže ja som ťa nechala žiť.“
„Tvoja chyba, nemala si to robiť.“
„Už to budem mať na pamäti a rovnakú chybu určite druhýkrát nespravím.“
Ruby aj napriek všetkému vyzerala pokojne a z miery ju nevyviedol ani Dean mieriaci presne na jej hlavu. Ten vzápätí kolt nabil a vystrelil. Namiesto toho, aby však oceľový guľka zasiahla svoj cieľ, zastala presne uprostred medzi Ruby a Deanom a spadla na zem. Ruby sa začala usmievať a podišla bližšie k Deanovi, ktorý stál mieril kolt na jej hlavu.
„Aký si len hlúpy. Ako si prišiel na to, že by som sa len tak nechala zabiť. Vieš, odkedy sa tvoj brat ujal moci, je každý z nás silnejší a mocnejší. Obdaroval nás silou, akú si ani nevieš predstaviť. Každopádne, rada som si s tebou pokecala, no čas beží a povinnosti volajú.“
Mávnutím ruky Deana odhodila na druhý koniec miestnosti a už jej nebolo.
Dean sa v kúte zvieral od bolesti. Jeho rana opäť začala krvácať. Dobre však vedel, že to, čo ho v skutočnosti ničí bolesťou nie je rana, ale niečo celkom iné. Niečo, čo sa nikdy nevylieči.
Pozviechal sa, zodvihol zo zeme kolt a vyšiel von. Vonku letmo poletovali vločky. Chladný januárový vietor mu začal narážať do tváre. Dean zastal tesne pri aute a zahľadel sa na pokojne padajúce vločky, ktoré miestami popohnal vietor. Len tam tak stál a zdalo sa, akoby ani nevnímal okolie. Zrazu schytil pomerne veľký kameň ležiaci tesne pri jeho nohe a celou silou ho šmaril do jedného z okien na opustenej budove. Sklenená výplň okamžite praskla, rozpadla sa a s veľkým rachotom dopadla na zem. V tom momente Dean popadol ďalší kameň a svoj čin zopakoval. Spravil to ešte asi zo trikrát, kým všetky okná na prednej strane neboli do jedného rozbité. Očakávaná úľava však neprichádzala, namiesto toho mu v hlave pulzovala zlosť a nenávisť, ktorá sa zo sekundy na sekundu stupňovala. Nenávidel sa za to, že toto všetko dovolil. Keďže mu rozbité okná zadosťučinenie nepriniesli, začal zúrivo kopať do kolies svojho inokedy zbožňovaného auta. Kopal a rukami udieral do kapoty, ktorá sa poď ťarchou jeho úderov miestami prelamovala.
Dych má zrýchlený, sotva vládal dýchať. Tvár mu celá sčervenela.
Po niekoľkých minútach si napokon uvedomil, že takto svojmu bratovi nijako nepomôže a len stráca čas. Ubolenými a doudieranými rukami si pretrel tvár a zhlboka sa nadýchol. Chladný vzduch sa mu celou silou zapichol do pľúc. Dean to však nevnímal. Myslel len na jedno. Sama musí nejako zachrániť, nech to stojí čokoľvek. Nasadol do auta a vybral sa smerom k Bobbyho domu.


„Kde si, dočerta, bol? Na čo si myslel, v takomto stave odchádzať preč. Pozri sa na seba, ako vyzeráš.“
Vlna výčitiek ho zaplavila len čo vošiel dnu. V predsieni stál ustráchaný Bobby a mračil sa.
„To je jedno, kde som bol, na mne nezáleží,“ odvetil Dean chladne.
„Chlapče, ja viem, že ťa to ničí, ale musíš sa spamätať, zachovať si chladnú hlavu. Nepremyslenými a hlúpymi činmi bratovi nijako nepomôžeš, akurát sa zabiješ.
„Ako som povedal, Bobby, mne je úplne jedno, čo sa stane so mnou. Jednoducho tu nemôžem len tak sedieť na zadku a čakať na zázrak. Neverím naň.“
Aj keď sa snažil tváriť odmerane, v očiach sa mu zaleskli slzy.
„Preboha Dean, ja ti rozumiem, ale za prvé, nesmieš sa takto podceňovať a považovať sa za nulu a za druhé, mŕtvy nebudeš nikomu platný.“
Chvíľku tam obaja bez slova stáli, až kým Bobby nenazbieral odvahu a znova prehovoril.
„Dean, aj napriek všetkému ti musím niečo povedať. Jednoducho to pred tebou nemôžem tajiť a mal by si to vedieť. Nenesiem dobré správy.“
„Čo? Čo môže byť horšie než to, čo viem,“ prerušil ho Dean.
„Najskôr ti previažem ranu a potom ti to poviem.
Obaja sa pobrali do obývačky, usadili sa na pohodlnej a trocha zaprášenej pohovke.
Bobby si prezrel Deanovu ranu. Vyzerala nepekne, navyše mu opäť praskli stehy.
„Prosím, Bobby, čo si sa dozvedel?“
„Bol som za Jimom, jedným starým kamošom, tiež je lovcom. Nenápadne som sa od neho pokúšal dozvedieť nejaké novinky. Podľa všetkého sa tvoj brat...prepáč, démon, ktorý ho posadol, za ten týždeň riadne činil. Hromadné posadnutia, ľudia, ktorí zomreli zvláštnym spôsobom. Drvivá väčšina z nich nemala oči a v tvári mali ten najvydesenejší výraz.“
„Nemali oči? Ale čo to má...“
„Hovorí sa, že ak chce nejaký démon preukázať úctu a oddanosť svojmu pánovi, prinesie mu dar – ľudské oči plné strachu. Jim mi tiež prezradil, že sa vo Wisconsine začínajú združovať lovci a vytvárajú akési bojovné skupiny, ktoré majú len jediný cieľ - zabiť nového vodcu skôr, než bude korunovaný.“
„Korunovaný?“
„Áno, síce sa stal vodcom, ale aby sa stal plnohodnotným a právoplatným pánom zla, musí prejsť vysvecujúcim rituálom. Ten sa uskutoční 14 dní po jeho znovuzrodení, keď sa mesiac na nebi sfarbí načerveno a krv nepoškvrnených potečie potokmi.“
„O čom to, preboha, hovoríš? Desíš ma.“
„ Za týždeň nastane úplné zatmenie mesiaca, presne po polnoci. Démon musí presne v tú istú chvíľu zabiť a obetovať tri panny a ich krvou vysvätiť troch černokňažníkov, ktorí sa tak stanú jeho sluhami a magickou ochranou. Hovorí sa, že ich čary nikto a nič neprekoná. Démon sa tak stane nezastaviteľný. Neviem si ani predstaviť, čo sa potom stane. Zrejme nová doba temnoty, v ktorej sa niektorí ľudia stanú len hostiteľmi démonov, iní budú chladnokrvne zabití.“
„Nie je to také zlé, prinajhoršom nás čaká novodobá apokalypsa,“ snažil sa Dean vtipkovaním zakryť svoje obavy.
„Dean, obávam sa, že v tomto prípade už nemáme inú možnosť, než...“
„Čo? Zabiť ho? Chceš, aby som ho zabil? Zabil vlastného brata, osobu, ktorá mi je najdrahšia a ktorá mi jediná zostala..“
„Ja len...“
„Poviem ti len jedno, Bobby. Nič ma nikdy neprinúti, aby som svojmu bratovi ublížil. NIČ!“
Tón jeho hlasu sa stupňoval. Opäť ho ovládal hnev. Znova mal chuť všetko navôkol porozbíjať, alebo si aspoň udrieť. Snažil sa však upokojiť a zachovať si chladnú hlavu už len kvôli Bobbymu...
„Dobre, dobre, nájdeme spôsob, ako tvojmu bratovi pomôcť, ale ráno múdrejšie večera. Pekne sa na to vyspíme a ani sa nepokúšaj mi protirečiť.“
Dean aj chcel, ale napokon usúdil, že to nemá zmysel. Radšej bez slova prikývol.


Dean nemohol spať. Bál sa zatvoriť oči. Bál sa, že sa mu opäť prisnije ten hrozný sen a tak radšej prebdel celú noc. Sotva svitalo, už bol na nohách. Hrabal sa v knihách, pozorne listoval v každej jednej z nich, aby mu nič neušlo. Každý detail, maličkosť, čokoľvek, čo by im mohlo nejako pomôcť.
Prebdená noc sa na ňom značne podpísala. Obrovské kruhy pod očami, strhaný výraz tváre a navyše si jeho rana vyžadovala pokoj.
Slnečné lúče sa začali prebíjať cez zaprášené a zanedbané okná na Bobbyho dome. Dopadali priamo na podlahu miestnosti a aspoň trocha ju tak presvetľovali, aspoň chvíľku vytvorili hrejivú atmosféru, ktorá tu panovala len naoko.
Pri veľkej knižnici sa stále krčil Dean, ktorý sa snažil nájsť nemožné. Zrazu jeho pozornosť upútala malá knižočka ležiaca na najvyššom regáli police. Vyzerala, akoby tam ležala večnosť. Celá bola zaprášená a popráskaná. Očividne bola niekoľko stoviek rokov stará a nikto s ňou veľmi dlho nepohol. Dean sa načiahol a opatrne vzal knižočku do rúk. Sfúkol z nej prach, sadol si na gauč a začal ju skúmať. Bola tmavozelenej farby, miestami vyblednutá či olúpaná. Čas sa na nej však nepodpísal tak, akoby sa čakalo. Čo však Deana upútalo najväčšmi bol jej názov – Svetlo temnoty. Plný očakávania nahliadol do jej útrob. Hneď sa prvej stránke narazil na slová autora: „Keď sa všetko navôkol zahalí do tmy a ty nebudeš vedieť ako ďalej, táto kniha ti ukáže cestu, stačí sa len rozhodnúť, kam chceš ísť.“
Deana sa po týchto slovách zmocnil zvláštny pocit, akoby práve našiel to, čo hľadal. Otočil stránku a na druhej strane stál veľký čierny atramentový nápis – A kam teraz? Jeho zmysly sa ešte viac zostrili. Prešiel na tretiu stránku, dúfajúc, že tam už nájde aj nejaké odpovede a nie len otázky. Rozprestierala sa na nej prvá kapitola knihy s názvom Hľadanie. Dean začal nedočkavo čítať. Hltal jedno slovo za druhým. Autor v nej opisoval svoj vnútorný boj s niečím neznámym. Opisoval tam hľadanie nepoznaného, hľadanie vykúpenia. Dean týmto slovám veľmi nerozumel, no jednoducho vedel, musí čítať ďalej. O chvíľku s dostal na druhú kapitolu s názvom Strach, kde sa Dean úplne stotožnil so strachom, ktorý v nej autor opisoval. Vyjadroval v nej strach z budúcnosti, z toho, čo bude alebo skôr nebude.
Napokon sa Dean dostal až na záverečnú tretiu kapitolu – Vykúpenie. Stálo v nej, že sa každý musí postaviť svojim vnútorným démonom, inak nevyhrá. Nástroj na ich zničenie nájde len ten, kto hľadá priamo a neodbočuje z cesty. Posledná veta však Deana šokovala najväčšmi. „Nikdy sa nevzdávaj, nádej existuje dovtedy, kým v ňu veríš, pretože tá zomiera posledná.
Dean mal pocit, akoby tieto slová patrili jemu. Akoby autor presne vedel, čo sa mu práve odohráva v hlave. Znova začal v knihe listovať. Snažil sa v nej nájsť zmysel, lepšie ju pochopiť. Vedel, že mu chce niečo povedať, no nevedel pochopiť čo.
„Dean? Ty už si hore? Spal si vôbec?“ vyrušil zamysleného Deana Bobby.
„Bobby, myslím, že som našiel niečo, čo nám pomôže,“ odpovedal mu s radosťou v hlase Dean, pričom ani nezdvihol zrak od knihy.
Bobby zbadal, že Dean v rukách zviera drobnú knižočku, ktorú veľmi dobre poznal.
„Nerád ti beriem nádej, chlapče, ale tá kniha tú leží od nepamäti, raz veľmi dávno som na ňu narazil v knižnici, kde mi ju darovali, vraj o ňu nie je záujem a navyše je veľmi stará a nemali peniaze na jej renováciu. Ja som ju len tak prebehol a zistil som, že sú v nej len akési psychologické reči. Ani neviem, na čo som si ju nechal, už dávno som ju mal vyhodiť.“
„Nie, čítal som ju a nie sú v nej žiadne reči či nezmysly, ver mi, toto je kľúč, len ešte neviem, ako ho použiť.“
Bobby sa mu ani nesnažil oponovať, dobre vedel, že to nemá cenu, pretože keď si Dean niečo dostane do hlavy, len tak ľahko to nepustí.
„Dobre, tak to zisťuj, no čas beží a ja idem radšej niečo pozisťovať od priateľov, prípadne zájdem do knižnice, pretože som si viac než istý, že tu odpoveď nenájdem,“ dodal Bobby ironicky. Postavil sa a pobral sa na odchod.
Dean sa ani nepohol, zrejme Bobbyho odchod ani nezaregistroval. Znova začal knihu čítať. Učinil tak hneď niekoľkokrát, vždy hnaný pocitom, že mu niečo ušlo. Keď už knihu prečítal asi dvadsiaty krát, pochytil ho smútok. Pomaly začal strácať nádej, ktorú mu táto kniha priniesla. Cítil sa oklamaný. Schytil ju celou stranou šmaril na druhý koniec miestnosti. Opäť v ňom súperil hnev a bolesť súčasne. Hodiny v hale odbili tri poobede. Slnko už dávno nesvietilo. Stratilo sa za hustými oblakmi, ktoré behom predpoludnia posiali celú oblohu. Vyzeralo to tak, že čochvíľa začne poriadne snežiť. V miestnosti bolo chladno a tak sa Dean vybral ku kozubu a zapálil oheň. Dovtedy temnú miestnosť zaplavilo zlatisté svetlo vychádzajúce z malých plamienkov v kozube. Keď sa Dean rozhodol, že znova prejde celú knižnicu, zistil, že sa mu čosi prilepilo na topánku. Sklonil sa odlepil z nej malý zažltnutý lístoček, očividne išlo o pergamen, na ktorom stálo – Vykúpenie: 01-21-00. Až vtedy si Dean uvedomil, že zrejme vypadol z knihy, keď hu odhodil. Rýchlo podišiel k nej. Všimol si, že sa krehký obal rozpadol a že bol lístoček zrejme ukrytý v jeho útrobách. Opäť sa zahľadel na odkaz, ktorý mu absolútne nič nevravel. Sadol si za stôl a vzal do rúk pero a papier.
„Takže, čo človek uvidí ako prvé, keď sa na to pozrie. Dátum, áno, dátum. 21. januára, to je zajtra. Čo sa stane zajtra? Musí to znamenať ešte niečo. 1+2+1 je 4, super a čo s tým. No tak, uvažuj Dean. Mám dátum, možno miesto, štvrté v abecede je D a prvé číslo v súradniciach je 1, čo značí A – DA.. To mi veľmi nepomohlo. Čo tak súradnice.“ Dean začal horlivo hľadať mapu a všetko prehadzovať. Napokon sa mu ju podarilo nájsť. Podľa čísiel šiel po mape a narazil na jeden pomerne rozsiahly les v Južnej Dakote. Bolo mu jasné, že sa tam musí okamžite vybrať, aj keď vôbec nevedel, čo tam bude a či to vôbec dobre prečítal. Nechal Bobbymu odkaz, že sa možno čoskoro vráti, nech pokračuje v hľadí, popadol kolt a nasadol do auta. Zmocnil sa ho akási zvláštny pocit, ktorý nevedel vysvetliť. Ani presne nevedel, ako dlho už šoféruje, jednoducho šiel a krajina sa pred ním mihala. Hoci sa cítil unavene a prijal by aspoň zopár hodín spánku, nezastavil. Po niekoľkých sústavných hodinách šoférovania napokon dorazil do Južnej Dakoty. Len kúsok od neho sa rozprestieral rozsiahly les plný ihličnanov. Vedel, že ďalej sa autom nedostane a musí ísť pešo. Schytil kolt a vybral sa v ústrety desivému lesu. Padal súmrak Čím hlbšie šiel, tým bola väčšia tma. Nevedel, kam ide, jednoducho šiel. Po zhruba dvoch hodinách zistil, že sa zrejme stratil a že zrejme spravil najväčšiu hlúposť v živote – konal bezhlavo. Zrazu si, ani sám nevedel prečo, spomenul na posledné slová z knihy: „Nástroj na ich zničenie nájde len ten, kto hľadá priamo a neodbočuje z cesty.“
„Jednoducho pôjdem rovno, rovno a nikam nezabočím, veď mi nič iné nezostáva,“ pomyslel si Dean. Pokračoval teda v ceste priamo za nosom. Vonku už bola tma. Mohlo byť niečo po polnoci. Ochladilo sa. Vo vzduchu panovala nevysvetliteľná a napätá atmosféra. Všade vládlo nezvyklé ticho a Dean len čakal, že sa každú chvíľu niečo prihodí. Keď zrazu pred sebou zbadal malé svetielko. Priamo pred ním sa rozprestierala stará drevená chatrč, presne uprostred lesa. Navôkol nebolo nič, ani živej duše.
„Kto tu, preboha, môže bývať, nechcel by som mu nosiť noviny,“ zamrmlal si Dean na odľahčenie situácie. Čím bližšie bol k chatrči, tým viac sa obával koho alebo čo tam nájde. Siahol do vrecka a vybral z neho kolt. Podišiel ku dverám, opatrne ich otvoril a vošiel dnu.
Chatrč bola malá. Osvetľovalo ju len zopár sviečok a krb na ľavej strane.
„Tak sa ti to napokon podarilo, Dean, nie si taký hlúpy, ako sa o tebe hovorí,“ ozval sa zrazu neznámy hlas.
Vzápätí mu akási sila vytrhla kolt z rúk. Ten spadol na zem a Dean ani nestihol nijako zareagovať.

Autor: Sarinka