Prepáč mi tie opatrenia, no nemám rád, keď na mňa niekto mieri,“ ozval sa znova neznámy hlas.
Až vtedy si Dean všimol, že v starom ošumelom kresle pri krbe niekto sedí. Snažil sa zaostriť, či sa mu nepodarí rozoznať tvár neznámeho, ktorá bola sčasti osvetlená plamienkami z kozuba.
„Kto si a odkiaľ ma poznáš?“ spýtal sa napokon Dean neisto.
„Ty ma nepoznáš, no ja teba veľmi dobre. Ešte lepšie však poznám Sama. Kto by to bol povedal, že sa z neho napokon stane nový vodca zla. Bolo to také milé chlapča.“
„Čo chceš?“ ozval sa znova Dean a tentoraz zvýšil hlas.
„Mier a lásku všade na zemi,“ odvetil mi neznámy ironicky a letmo sa usmial.
„Ja nechcem nič, to ty si tu preto, že niečo hľadáš, však sa nemýlim, Dean? Braček vystrčil rožky a ty teraz hľadáš spôsob, ako ho skrotiť.“
Deanovi sa jeho slová ani trocha nepáčili, najradšej by mu jednu vrazil za to, ako o jeho bratovi hovorí, no snažil sa ovládať, pretože vedel, že zrejme našiel spôsob, ako svojmu bratovi pomôcť a nechcel nič riskovať.
„Vieš, som na tomto svete už dosť dlho. Pripravoval som sa na toto celý svoj život, vedel som, že sa to jedného dňa stane. Tak ako mal tvoj brat dopredu predurčený osud, mám ho aj ja. Ale myslím, že som už natáral dosť, čas beží, musíme jednať.“
Zrazu sa muž postavil. Bol postarší, mohol mať tak okolo sedemdesiatky. Tvár mal zarastenú šedými fúzmi, z ktorých sa formovala pomerne dlhá brada siahajúca až na starcovu hruď. Na špicatom nose sa vynímali zlatisté polmesiačikové okuliare. Dean si pripadal ako v rozprávke. Starec s briadkou, chatrč uprostred lesa, nič, čo vyzeralo ako skutočnosť. Tá sa mu však pripomenula vo chvíli, keď starec podišiel k veľkej plechovej skrini a otvoril ju. V skrini sa nachádzal akýsi oltár, množstvo kníh a predmety, ktoré v šere miestnosti nevedel rozoznať.
„Ešte raz sa pýtam, kto si?“ Obava v Deanovom hlase bol evidentná a badateľná.
„Volám sa Erwin a som jediný, kto ti môže pomôcť zachrániť bratovu dušu.“
„Erwin?“ Dean sa snažil zaloviť v pamäti, či sa mu náhodou na jeho meno nepodarí v súvislosti s niečím spomenúť, no bezvýsledne.
„Ako som povedal, nepoznáš ma a ani nemôžeš. Ukrývam sa v tomto lese už roky, a tak nerozumiem, ako ma ona mohla nájsť.“
„Ruby..,“ doplnil ho Dean.
„Presne tak. Tá blondínka si sem pred pár dňami napochodovala, len tak, akoby nič. Dokonca ju nezastavili ani moje ochranné kúzla, jednoducho tomu nerozumiem.“ Starec sa poškrabkal po hlave a zmraštil čelo.
„Kúzla?“ vykoktal zo seba Dean.
„Och, zabudol som sa zmieniť? Som čarodejník – ochranca a sprievodca. Možno ti bude niečo hovoriť meno Damien...“
„Ty ho poznáš?“ skočil mu do reči Dean.
„Či ho poznám? Pochádzam z jeho rodu. Bol mojím predchodcom. Už stáročia sa jeden z nás snaží ochraňovať jeho tajomstvo. Nielen jeho, ale aj Dumainove, čiernej ovce našej dynastie. Aj napriek všetkému, aj napriek mojej príprave som zlyhal, nedokázal som tajomstvo ochrániť, a preto si tu teraz ty. Ja pomôžem tebe a ty pomôžeš mne.“
„Dýky? Tým tajomstvom sú dýky, však?“ vyhŕkol zo seba Dean víťazoslávne.
„Stále viac ma prekvapuješ, Dean. Aspoň môžem bez okolkov prejsť k veci. Ako som povedal, pred pár dňami sa tu sčista-jasna zjavila tá blondína a jednu z dýk ukradla a ako som sa stihol presvedčiť, nenarobila s ňou žiadnu dobrotu. Dlho som sa snažil prísť na to, kto bude ďalším nástupcom a keď som prišiel na to, že to bude tvoj brat, bolo už príliš neskoro.“
Erwin zmraštil čelo a plne sa sústredil na otváranie malej drevenej skrinky. Trikrát zopakoval vetu v latinčine a skrinka sa otvorila. Siahol dnu a vybral pomerne veľký oceľový kľúč. Na Deanove počudovanie vyzeral úplne normálne, obyčajne, v jednu chvíľu si myslel, že je to kľúč od pivnice či stodoly.
Erwin sa otočil k Deanovi a kľúč mu podal.
„Teraz to je len na tebe. Ja dole zatiaľ nesmiem, som len sprievodca a strážca.“
„Dole?“ spýtal sa Dean prekvapene.
Erwin podišiel ku kozubu a odsunul koberec, pod ktorým sa nachádzali padajúce dvere. Otvoril ich a odstúpil. Dean sa zhlboka nadýchol a plný očakávania zišiel dole.
Hneď nato sa ocitol v tmavej a dlhej chodbe. Erwin v tom momente dvere nad Deanom zatvoril a Dean tak prišiel a jediný prísun svetla. Poslepiačky začal hmatať v bunde a z vrecka vytiahol mobil, ktorý mu aspoň trocha osvetlil okolie. Chodba bola úzka a nízka, Dean sa musel krčiť, aby si hlavu neudrel o jej strop. Súdiac podľa rozpadajúcich sa tehál, ktoré ju lemovali, bolo zjavné, že bola chodba vybudovaná pred mnohými rokmi. Viedla smerom na západ, no jej koniec Dean nevidel.
Vložil kľúč do vrecka a s hrčou v hrdle a zovretým žalúdkom sa vybral v ústrety nepoznaného. Občas mal pocit, akoby ho v tmavých zákutiach nekonečnej chodby niečo pozorovalo či sa mu prihováralo, no pripisoval to nedostatku vzduchu a stiesnenému priestoru. Chodbou sa ozýval len jeho zrýchlený dych, ozvena krokov a žblnkot vody kvapkajúcej z popráskaných stien. Asi po 10 minútach sa chodba začala rozširovať. Dean pochopil, že sa blíži do cieľovej roviny.
O chvíľku sa ocitol v okrúhlej miestnosti. Všade navôkol viseli starodávne obrazy, meče a mačety. Miestnosťou sa šíril podivný zápach, ktorý sa v nej zrejme za tie roky bez prístupu vzduchu nahromadil. Zatuchnutý pach Deanovi vrážal do nosa a spôsoboval bolesti hlavy. S mobilom v ruke prechádzal po miestnosti, až kým nenašiel to, čo hľadal. Priamo pred Deanom sa týčili oblúkovité oceľové dvere. Dean vybral kľúč z vrecka a trasúcimi rukami ho vložil do zámky. Tá hlasno cvakla, povolila a dvere sa otvorili.
„Skvelé, zasa tma,“ ponadával si v duchu Dean, len čo cez škárku vo dverách zbadal ďalšiu tmavú miestnosť. Opantaný strachom podišiel bližšie a vošiel dnu. Zrazu ho obklopilo jasné a ostré svetlo a následne pocítil obrovský tlak, ktorý ho zrazil k zemi.
„Princezná sa nám konečne zobudila,“ ozval sa niečí hlas.
Dean pootvoril oči, aby zistil, komu patrí a čo sa vlastne stalo. Celé telo mal v jednom ohni, všetko ho bolelo, každý pohyb, dokonca aj otváranie očí. Čo ho však po chvíli prekvapilo, bol fakt, že je zviazaný reťazami a nemôže sa ani pohnúť. Pomaly zdvihol hlavu a začal sa obzerať po okolí. Nerozumel tomu, ako sa z ničoho nič ocitol na tomto mieste – v podzemí. Všade navôkol bol len piesok a obrovské kamene. Miestnosť bola osvetlená len sviečkami, ktoré boli dôsledne porozkladané na zemi do kruhu.
„Prečo si sem vôbec chodil?“ ozval sa neznámy znova.
„Ja, ja, ja...“ začal Dean koktať.
„Dean, už ťa viac nepotrebujem, už nie som ten slaboch, ktorého si poznal. Celý svoj život si ma chránil, akoby som sa sám nevedel brániť, pokladal si ma za zbabelca. Myslel si si, že sa o seba sám nedokážem postarať, tak sleduj.“
Po týchto slovách Dean pochopil, že sa mu prihovára Sam. Z neosvetlenej časti miestnosti vyšla vysoká postava v čiernom rúchu.
„Sam, toto nie si ty, tie reči o osude sú len sprostosti, bojuj s tým!“
„Bojovať? A prečo? Prečo, keď mi je teraz lepšie. Nikdy v živote mi nebolo lepšie a ty mi už viac nebudeš rozkazovať, rozumieš? NIDKY!“
Samove oči sa sfarbili nažlto.
„Si slaboch a opäť si to raz dokázal. Nedokázal si ma zastaviť, čeliť realite, čím v skutočnosti som a pozri, čo si zavinil.“
Démon lúskol prstami a dovtedy neosvetlenú časť miestnosti zahalilo svetlo.
„Len sa pozri, čo si spôsobil, je to všetko tvoja vina. Len ty za to môžeš. Ty a tvoja zbabelosť.“
Dean s hrôzou v očiach upriamil pozornosť na bezduché telá ležiace na zemi. Ellen, Jo, Bobby, všetci boli mŕtvi.
„Nie, toto nemôže byť pravda,“ snažil sa presvedčiť sám seba Dean.
Zatvoril oči sa snažil sa mysľou opäť dostať do chodby pod starou chatrčou.
„Obetoval som pre teba svoj život a ty si ho premárnil. Zlyhal si, Dean, sklamal si ma.“
Dean opäť otvoril oči.
„Otec?“
„Ako si to mohol dopustiť, jediné, o čo som ťa žiadal, bolo, aby si na neho dohliadol a ty si namiesto toho dopustil, aby zabil tisícky ľudí. Hanbím sa za teba, synak.“
„Dean, vždy som ti verila, verila som, že svojho malého bračeka ochrániš.“
„Mama? Toto nemôže byť pravda, jednoducho nemôže.“
Výčitky sa na neho sypali zo všetkých strán, akoby Dean opäť prežíval svoju najhoršiu nočnú moru.
„Je to pravda, braček, za všetko môžeš len a len TY!!“
„Nie, nie, nie, ja som sa o nič z toho neprosil. Nechcel som, aby mama obetovala Sama za môj život, nechcel som, aby sa otec obetoval za môj život a nechcel som, aby sa Samovi toto stalo.“ Dean kričal, kričal ako zmyslov zbavený, bol zničený. Všetky tie výčitky ho ubíjali. Najhoršie však bolo, že v kútiku duše vedel, že majú pravdu. So slzami v očiach hľadel na mamu, otca a brata.
„Len som chcel, aby sme boli rodina, nič viac!“
Miestnosť opäť zaplavilo jasné svetlo a Dean sa ocitol na zemi.
„Tak zachráň našu rodinu, zachráň tie posledné kúsky, ktoré z nej zostali a zabi ma, inak sa rozpadne nadobro a ty tu zostaneš sám so svojimi výčitkami a ľútosťou.“
Sam hodil Deanovi dýku.
„Zabi ma!!“
„Nemôžem, radšej zomriem.“ Dean popadol dýku, ktorú mu Sam hodil a celou silou sa ňou bodol.


„Zvládol si to, gratulujem.“
Dean otvoril oči. Ležal na zemi v okrúhlej miestnosti a v ruke zvieral legendárnu strieborno-modrú dýku. Kúsok od neho stál Erwin a usmieval sa od ucha k uchu.
„Čo to, preboha, bolo?“ spýtal sa zhrozene Dean.
„Bola to skúška, ktorou si musel prejsť a zvládol si ju. Dýka ti patrí zaslúžene. Teraz ti už nič nestojí v ceste, bež a zachráň svojho brata, čas sa kráti, nedopusť, aby došlo k tomu najhoršiemu.“
„Ale ja neviem...“
„Prídeš na to, viac ti nesmiem prezradiť. Keď si nebudeš vedieť rady, jediné, čo musíš spraviť, je nestrácať nádej. A teraz už choď!“
Erwin prešiel rukou po starej a popráskanej stene. O chvíľku sa na tom istom mieste objavili dvere. Otvoril ich, strčil Deanovi do ruky kolt a popohnal ho.
Dean sa opäť ocitol v lese. Bolo poludnie. Slnko sa predieralo cez mraky, vo vzduchu bolo cítiť čerstvo napadaný sneh, ktorý celý les prikryl bielym závojom.
„Tak to by sme mali,“ dodal Dean a pozrel sa na dýku. Veľmi dobre si uvedomoval, že je to teraz to najcennejšie, čo má a že ju musí chrániť ako oko v hlave. Obmotal ju šedou vreckovkou a vložil hlboko do vnútorného vrecka bundy.
Cesta naspäť ku autu mu ubehla rýchlejšie, než si myslel. Nespomalila ho ani hromada snehu, cez ktorú sa musel predierať. S úsmevom na perách nasadol do auta. Zaplavil ho pocit šťastia, vedel, že ešte nemá ani zďaleka vyhraté a že to ešte bude tuhý boj, no vo vrecku bundy ukrýval ligotajúcu sa nádej a to mu dodávalo toľko nádeje, akú nepociťoval snáď nikdy v živote. Dúfal, že to všetko dobre dopadne a o pár dní sa na to všetkom bude aj so Samom zabávať.
Opäť začal poletovať sneh. Malé biele vločky dopadali na predné sklo a kapotu auta. Okamžite sa však roztopili a nezostala po nich ani stopa. Dean veril, že tak ako tieto vločky, aj táto hrozná nočná mora, ktorú posledný týždeň prežíval zmizne a nezostane po nej nič.
Celú cestu zamyslene hľadel pred seba a o niekoľko hodín už parkoval pred Bobbyho domom.


„Bobby? Bobby?“
„Dean?“ ozval sa po chvíli ustráchaný hlas.
Do predsiene sa dovalil Bobby a rozbehol sa k Deanovi, aby ho objal.
„Chlapče, kde si bol? Bál som sa o teba. Štyri dni ťa nebolo a ja som sa obával toho najhoršieho.“
„Štyri dni? Ale veď som bol preč sotva deň.“
„Nie Dean, mýliš sa. Kde si bol?“
„To nie je možné, ibaže..,“ Dean sa zarazil. Spomenul si na skúšku, ktorú absolvoval. Zrejme trvala dlhšie, než si myslel.
„Dean, už mi konečne odpovieš? Kde si, do čerta, bol?“ spýtal sa Bobby káravo.
Dean nič nepovedal, len z vrecka vytiahol dýku a podal ju Bobbymu. Ten opatrne roztvoril vreckovku a neveril vlastným očiam.
„Ako...ako...“
„To je nadlho, Bobby, niekedy ti to určite všetko vyrozprávam, no teraz nemáme čas, zostávajú nám už len tri dni do korunovácie.“
Bobby zostal z celej situácie zaskočený. Ani vo sne ho nenapadlo, že sa Dean po štyroch dňoch vráti aj s legendárnou dýkou, o ktorej si myslel, že bola len povesťou a nikdy v skutočnosti neexistovala.
Zo zamyslenia ho opäť vytrhol Dean, ktorý mu dýku vzal a schoval si ju do bundy.
„Musíme jednať rýchlo. Čo si sa počas mojej neprítomnosti dozvedel, Bobby?“
„Bol som za niekoľkými lovcami, všetci sú súčasťou hnutia za zvrhnutie a zabitie nového vodcu. Snažil som sa od nich zistiť miesto korunovácie, no sú veľmi opatrní a dávajú si pozor, komu čo povedia. Nič mi nechceli prezradiť. Jediné, čoho sa môžeme držať, je úplné zatmenie mesiaca, ktoré nastane presne o tri dni o polnoci.“
„To nám veľmi nepomôže. Musíme za každú cenu zistiť, kde sa má korunovácia konať.“


Medzitým, podsvetie

„Pane, nenesiem dobré správy. Lovci sa dozvedeli o vašej korunovácii a plánujú ju prekaziť.“
„Predstúp bližšie.“
Ruby podišla bližšie a pokľakla.
„Prišla som za vami pre radu.“
Vysoká postava v čiernom rúchu sa pousmiala a pristúpila k Ruby.
„Hádam si nemyslíš, že sú pre mňa akísi lovci nejakou prekážkou. Povolaj niekoľkých démonov, nech ich do jedného zabijú, nielen ich, ale každého, kto s nimi má niečo spoločné. Ty ich veď.“
„Áno pane, ako poviete,“ uškrnula sa Ruby, poklonila sa pobrala sa na odchod.
Skôr, než miestnosť opustila, poohliadla sa...
„Niet pochýb, že ho Azazel vybral, má to v krvi. Sam s týmto svetom skoncuje, roztrhne ho na malé kúsočky. O tri dni povstane a slnko navždy zapadne,“ radovala sa Ruby v duchu.



Samova duša v tej chvíli zvádzala boj. Bola uväznená vo vlastnom tele. Z minúty na minútu slabla a pomaly sa strácala, zatiaľ čo sa démon stával silnejší a neovládateľný.
„Nebojuj so mnou, mňa neporazíš, som silnejší. Už len tri dni a navždy sa stratíš a nezostane po tebe ani fľak na koberci. Ja sa stanem úplným vládcom nielen tohto tela, ale aj tohto sveta.“
Démon v Samom tele sa nemohol dočkať, kedy sa navždy zbaví jedinej neresti, ktorá mu zostala, toho kúsku ľudskosti, duše, ktorá v tele už nemala čo hľadať. Samého ho jej prítomnosti prekvapovala a znepokojovala. Bojovala, bojovala tak veľmi, až ho to desilo, ešte sa s niečím takým nestretol.
Zrazu démona popadla bolestivá kŕč, začal sa triasť, nedokázal sa udržať na nohách.
„Dean, pomôž mi, DEAN!!“ skríkol znenazdajky.
Aj napriek veľkej bolesti démon vstal, popadol striebornú času a zo zúrivosti ju hodil o stenu.
„Nedostaneš mňa, zničím ťa, zbavím sa ťa a tvoj brat nebude môcť spraviť nič, pretože je mŕtvy. Rozumieš? Skapal tak, ako skapeš aj TY!“


O dva dni neskôr, Bobbyho dom

„Povedz mi, kde sa to má odohrať!!!“
„Neviem, a aj keby som vedel, nezradím svojho pána.“
Dean stál priamo pred démonom, ktorého sa im podarilo chytiť počas nedávneho útoku v Nevade. V očiach mal zlosť, neutíchajúcu zlosť. Sklonil sa k démonovi a vylial na neho vedro so svätenou vodou. Démon začal kričať od bolesti.
„Ale vieš a pekne mi to tu vyklopíš, inak ťa roztrhám na márne kúsočky, stiahnem z kože a až potom pošlem ten tvoj démonsky zadok späť do pekla.“
Bobby stál naľavo od Deana v rukách držal knihu so zaklínadlom na vyhnanie démona. Dean prikývol a Bobby začal čítať. Démon so sebou začal hádzať. Asi v polovici to už nemohol vydržať a začal prosiť.
„Prosím, prestaňte, nechcem sa tam vrátiť, všetko vám poviem, len mi musíte sľúbiť, že ma nepošlete naspäť do pekla.“
„Sľubujeme,“ odvrkol Dean pohŕdavo.
„Dobre, dobre, môžem vám povedať len to, čo som počul. Povráva sa, že sa to má odohrať na akomsi starom pohrebisku v Kansase. Kde presne naozaj neviem, prisahám,“ skuvíňal démon.
„Lawrence, bože, aký som len sprostý, prečo mi to hneď nenapadlo. Otec mi vždy vravel, že z toho miesta vychádza zvláštna energia.“ Dean si rukou buchol po čele a vybral sa smerom k Bobbyho knižnici, aby si o tom mieste zistil čo najviac.
„Tak by sme ma teraz mohli pustiť,“ poznamenal démon.
„Dean...,“ Bobby ani nedokončil vetu.
„Dokonči to!“ odpovedal mu Dean.
„Ale, ale, ale ste mi...nie, nie, prosím..“ Démon sa Bobbyho snažil presvedčiť, no ten bez váhania pokračoval vo vymietaní. Po chvíľke bolo už len počuť démonov krik a silný úder, keď sa čierny dym rozplynul nad Diablovou pascou.
„Hotovo,“ poznamenal Bobby a prisadol si k Deanovi. Ten ho ani nevnímal.
„Čo si zistil?“ pokúšal sa navodiť konverzáciu znova.
„To pohrebisko je staré ako ľudstvo samo, nikto si presne nepamätá, kto a kedy ho vybudoval. Hovorí sa, že z neho sála zvláštna energia. Niektorí ľudia žijúci v susedstve sa zbláznili. Vraj odtiaľ v noci vychádzali zvláštne tvory, mizli a znova sa zjavovali. Uprostred pohrebiska sa nachádza krypta, z ktorej vraj tie tvory vychádzali. Každý starosta sa pohrebisko pokúšal zbúrať, no vždy záhadne zomrel skôr, než to stihol uskutočniť. Všetci tvrdia, že je to miesto prekliate a nikto sa k nemu nepribližuje...Bobby, myslíš si, že je to...“
„Centrum všetkého zla, skutočná brána Pekla,“ doplnil ho Bobby.
„No, aspoň vieme, prečo si vybrali práve toto miesto, pre krásnu prírodu to určite nebolo,“ zavtipkoval Dean.
„Musíme hneď vyraziť, už nám zostáva len niekoľko hodín.“
Na Deana doľahla panika a začal zmätkovať.
Všetky potrebné veci nahádzal do tašky a šmaril ju do kufra. Bobby ho bez slova nasledoval.
Vonku padal súmrak. Dean šliapol na plyn. Vedel, že je dôležitá každá minúta a nesmie ju premrhať. Do polnoci zostávali už len štyri hodiny. Na jasnej nočnej oblohe sa začal črtať mesiac. Dean pri každom pohľade naň šliapol na plyn. Sústreďoval sa len na jediné, dostať sa do Lawrencu načas.


O niekoľko hodín neskôr sa pred ním začala zjavovať veľká ceduľa s nápisom „Lawrence“.


Medzitým, Lawrence, Kansas – pohrebisko

„Môj pane, už je takmer všetko pripravené. Do polnoci zostáva zopár minút.“
„Skvelé, skvelé, všetko ide podľa plánu, čoskoro to vypukne a začne skutočná zábava,“ démon sa začal strašne rehotať.
„Už ma nič a nikto nezastaví,“ dodal.
„Tým by som si nebol taký istý.“
Pri vstupnej bráne pohrebiska sa zjavil Dean a v rukách sa mu leskla dýka.
„Ty?“ skríkol démon šokovane.

Autor: Sarinka